snáď sa bude páčiť :3
Písal sa rok
1888 a na ulice Paríža lenivo dopadali posledné slnečné lúče
onoho dňa. Claude sa pomalým krokom vybral domov – alebo teda na
miesto, ktoré za svoj domov považoval. V skutočnom domove ho
čakala priateľka Fleur, s ktorou sa na žiadosť svojich rodičov
mienil oženiť. I keď nerád, no nechcel nikoho sklamať...
"Tak tu
ste, Claude," privítal ho s milým úsmevom útly, kučeravý
chlapec.
"Áno,
som, Damien. Živý a zdravý, no na smrť unavený," pousmial
sa Claude a opatrne sa posadil na rozhegané kreslo pri kozube.
"Niečo
sa dialo na stavbe?" pýtal sa s neskrývaným záujmom Damien,
zatiaľ čo v malej kuchynke chystal čaj.
"Ale
čoby. Tí robotníci zase všetko poplietli! Keď im raz poviem, aby
tam dali viac nitov, tak ich tam, preboha, dajú! Ale oni nie, oni si
to musia robiť podľa seba a potom, že prečo to-"
"Už
dosť," usmial sa Damien a staršiemu chlapcovi, alebo skôr
mužovi, priložil na plné pery svoj prst, ktorý bol cítiť za
čokoládou. "Teraz zahoď starosti za hlavu, dobre?"
usmieval sa nežne a pomaly sklonil hlavu, aby bola jeho tvár v
rovnakej úrovni ako Claudova.
"Posnažím
sa. Kvôli tebe," zašepkal Claude a Damien ani nemal čas
zachytiť vôňu jabĺk, po ktorých Claudov dych vždy voňal, keď
sa ich pery začali asi po stý raz jemne maznať.
"Všetko
bude dobre, uvidíš," pousmial sa do bozku Damien a sadol si na
operadlo kresla. To akoby vydalo pokyny Claudovým rukám, ktoré sa
v okamihu zamotali do kučeravých vlasov jeho mladšieho spoločníka.
Obaja muži, ak teda možno Damiena nazvať mužom, sa temer v
rovnakej chvíli dvihli z kresla a už naučenou cestou mierili do
spálne. Na miesto, kde obaja prežívali tie najkrajšie chvíle...
"Claude?"
"Áno?"
opýtal sa modrooký muž rovnako ticho ako chlapec ležiaci na jeho
nahej hrudi.
"Asi by
si mal ísť domov, Fleur sa bude báť."
"Fleur je
to tak jedno. Nechcem byť s ňou, chcem byť s tebou," zašepkal
Claude a vtisol Damienovi letmý bozk do vlasov.
"Vieš
predsa, že to nejde," povzdychol si smutne Damien a teraz bol
on ten, kto sa na celú situáciu díval rozumnejšie.
"Viem.
Kiežby však išlo," odvetil Claude a pomaličky sa posadil na
malej posteli.
"Zajtra
prídeš?" opýtal sa Damien šeptom, keď ešte stále ležal v
posteli a prepaľoval Clauda svojimi zelenými očami.
"Pokúsim
sa o to."
"Budem ťa
čakať," zašepkal Damien a hoc nerád, aj on sa dvihol z
postele a odprevadil svojho spoločníka ku dverám dúfajúc, že ho
zajtra uvidí znova.
"Damien?"
ozval sa rýchlo Claude, keď chlapec s výrazom raneného šťeňata
zatváral dvere. Tvár sa mu pri zvuku jeho mena rozjasnila a on v
očakávaní zodvihol svoj pohľad. "Ľúbim ťa. Nech sa deje
čokoľvek," pošepkal Claude ledva počuteľne a vybral sa
chladným Parížom naspäť na miesto, ktoré nedobrovoľne nazýval
domovom...
"Ty si
čo?!" kričal Claude.
"Ja
som... Som tehotná," zavzlykala Fleur a zrútila sa na podlahu.
"Ako je
to možné?! Veď- Veď-" nenachádzal slová Claude.
"Ja
neviem," šepla Fleur a smutne sa zadívala na svojho druha.
Vedela, že teraz ho má v hrsti. Bolo zjavné, že ku Claudovi nič
necítila, no on, naivný architekt, to ani len netušil. Fleur však
nevedela jednu vec – to, že Claudove srdce nepatrí jej, nech sa
akokoľvek snaží.
"Myslíš,
že sa to stalo vtedy?" opýtal sa potichu Claude. Obom sa v
hlave vynorili spomienky na prvú spoločne strávenú noc. Iba
Claude nevedel, že vtedy už bola Fleur dávno tehotná.
"Inak to
nejde," pošepla Fleur naoko zronene a pomalým krokom
pristúpila ku Claudovi. "My to zvládneme," zašepkala mu
do ucha. Claude sa nebadateľne zatriasol a spomenul si na Damiena.
Ako sa Damienov dych otiera o jeho krk, keď šepká jeho meno. Ako
sa Damienove oči vždy rozjasnia, čo i len pri maličkom náznaku
náklonnosti. Ako sa mu na tvári vytvoria malé jamky v okamihu, keď
ho zbadá stáť pri dverách. Ako mu jemne nadskakujú kučierky,
keď pomaly kráčajú do spálne. Claude však vedel, že to nebude
môcť pokračovať. Že rozprávke je koniec.
"Vyzerá
to, že sa zosobášime," zašepkal zronene a nebol si istý, či
to mala počuť aj Fleur, ktorej sa tvárou mihol víťazoslavný
úškrn.
"Damien,
zlatíčko, neplač," tíšil zelenookého chlapca Claude.
"Ale-
Keď- Ja-" šepkal pomedzi vzlyky Damien a ešte bližšie sa
pritúlil ku Claudovi, ktorý ho jemne hladil po kučeravých
vlasoch. V tejto chvíli mu Damien pripadal taký zraniteľný, akoby
ho čo i len najmenšie ťuknutie malo rozbiť na tísicky kúskov.
"Ja viem,
ja viem," šepol Claude a pritiahol si Damienovu tvár k tej
svojej. "Ľúbim ťa. Ešte stále. Nech sa deje čokoľvek,"
povedal s miernym úsmevom Claude a pomaly, aby si mohli vychutnať
vzájomnú blízkosť, sa nahol a priložil svoje pery na tie
Damienove, ktoré boli slané od vyronených sĺz.
"Ľúbim
ťa," zafňukal Damien, poslednýkrát pohliadol do modrých
očí, ktoré tak veľmi miloval a nechal lásku svojho života odísť
kamsi do neznáma za ženou, ktorá ho nikdy nebola schopná milovať
tak, ako to dokázal on. A Claude to veľmi dobre vedel...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára